poďakovanie
Kozmonautovi M.Oravcovi za hostenie,
BSP Magnetica za priestor a čas,
Petrovi za fotoaparát,
Slavovi za zúm,
bocianom za staštný návrat na skorú jar a štyroch nezbedníkov,
rodine a priateľom.
Bociany majú partnera na celý život.
Na začiatku bol otec v hniezde dlho sám. Mysleli sme si, že stratil partnerku alebo je teplý. Milo nás prekvapil v jeden podvečer. Tiež nás prekvapilo po istom čase, že v hniezde nie sú tri mláďatá ale štyri...
Ľudom v meste už slnko poriadne pieklo na hlavu, keď tri zo štyroch mladých bocianov pozerali a štvrtý im predviedol ako sa lieta...
Keď prišla mama (alebo tato?) s večerou, rozmýšlal som, či vie, že jedno z jej mláďat vie lietat. Celý deň je totiž preč kôli jedlu pre svoj dorast...
Nasledujúci deň už len jeden nenazbieral dostatočnú odvahu hodiť sa z komína
do vzduchu. Zberal odvahu kde sa len dalo, poskakoval, mával krídlami nad
hniezdom, no nepodarilo sa.. súrodenci to po pozorovali zo strechy gymnázia a komínov.. jeden z nich to dva krát otočil späť do hniezda, ukázať manévre či vypovedať nejaké psychochologické zvuky, no nezabralo...
Zrazu priletel do hniezda, kde bol len ten bojko, tato s dalšími dvoma nezbedníkmi. Jeden v hniezde chýbal a tato vyzeral poriadne naštvaný, no na večeru našťastie už boli všetci pokope...
"Podarí sa ti to, ak naozaj chceš, no musíš skúšať a skúšať; nakoniec to zvládneš ...", spieva Jimmy Cliff a keď bojko nazbiera dostatok odvahy, može byť z toho len (o)slava...
